Úvod: Pribeh pojmu

← Späť do zoznamu člankov

Pojem “bezrastová ekonomika” vznikol v 70-tych rokoch dvadsiateho storočia, spolu s prvými hnutiami politickej ekológie. Vtedy si svet začal uvedomovať vedľajšie efekty technologického pokroku a limity ekonomického rastu. V roku 1972 vyšla správa Denisa Meadowsa The Limits of Growth (Limity Rastu), ktorá mala výbušný efekt na svetovú akademickú a politickú sféru, a výrazne posilnila vznik prvých občianskych ekologických hnutí. Práve v nadväznosti na spomínanú správu, André Gorz, francúzsky novinár a filozof, prvýkrát použil termín “bezrastová ekonomika” (décroissance) v súvislosti s potrebou zredukovania konzumu.

Verzie Limity Rastu z roka 1972

Pojem sa dostal do povedomia po roku 1979 vo Francúzsku knihou matematika a ekonóma Nicholas Goergescu-Roegen “Nulový rast. Entropia – Ekológia – Ekonómia” (pôvodný názov v angličtine The Entropy Law and the Economic Process, 1971). Toto dielo je dodnes základom pre stúpencov bezrastovej ekonomiky. Hlavné posolstvo znie: Neobmedzený rast v obmedzenom svete nie je možný. Biosféra má určité limity a akýkolvek trvalý rast ohrozuje ekologickú rovnováhu Zeme, lebo narúša zákony fyziky, hlavne zákony termodynamiky.

Nicholas Georgescu-Roegen

Väčšina pôvodných ekologických hnutí v západnej Európe aj vo vtedajších “komunistických”, bola rozhodne kritická voči produktivizmu, extrativizmu, takzvanému pokroku a ekonomickému rastu. Kapitalizmus ani komunizmus neboli kompatibilné s ekológiou. Prof. Ing. Koloman Slivka riaditeľ Ústavu marxizmu-leninizmu SVŠT napísal v roku 1974 v Projekte – Revue Slovenskej Architektúry:

Niektorí teoreticí navrhujú zahamovať vývin (teoria nulového rastu). Ale tento variant nie je prijateľný ani pre kapitalistický systém, lebo je v rozpore s jeho podstatou (reprodukcia, nadhodnota, zisk), ani pre socializmus, lebo je nedialektický, anti-prírodný, utopistický až naivný.

V bývalých “komunistických krajinách”, bol boj za ekológiu spôsobom ako sa nepriamo postaviť proti režimu. Po zvrhnutí socialistického režimu, zanikol do veľkej miery aj aktivizmus za ochranu prírody (Nature Protest, The End of Ecology in Slovakia od Edwarda Snajdra).

Keďže nulový rast nebol prijateľný pre nikoho, ale ekologické problémy sa stále akumulovali, bolo treba najsť iné riešenie vo forme “korekcie vývinu” pre kapitalizmus, a “dialektického prístupu” pre komunizmus (Prof. Ing. Koloman Slivka).

V roku 1987 v tzv. Brundtlandskej správe (Brundtland Commission) vznikol nový pojem, ktorý sa stal populárny v roku 1992 počas Svetového Summitu v Riu: trvalo udržateľný rozvoj. Nový koncept bol skôr zástancom zmeny spôsobu ekonomického rastu než systémových zmien. Ekológiu a kapitalistickú ekonomiku považuje za kompatibilné.

Pojem trvalo udržateľný rozvoj sa odvtedy rozšíril na celom svete, keďže bol viac akceptovateľný pre politikov a silných ekonomických hráčov. Podľa neho problém je iba technický a treba len nájsť spôsob, ako rásť zelene. Radikálna kritika proti kapitalizmu a ekonomickému rastu ustúpila.

Od rokov 1985 – 1990, pojem bezrastová ekonomika takmer úplne zmizol z ekologickej debaty, aj keď kritika proti rastu a pokroku potichu pokračovala. Vymizol aj v bývalých “komunistických” krajinách, ktoré po “páde komunizmu” začali nasledovať model západných krajín.

Trvalo udržateľný rozvoj sa stal tak známym a rozšíreným pojmom, že začal zahŕňať aj radikálnu politickú ekológiu (tú pôvodnú). Aby bol rozdiel vo významoch týchto pojmov uvedený na pravú mieru, francúzski spisovatelia a aktivisti Bruno Clémentin a Vincent Cheynet v roku 2001 pojem bezrastová ekonomika zaviedli znova. Vtedy začínalo byť čoraz jasnejšie, že trvalo udržateľný rozvoj nie je dostatočnou odpoveďou na ekologickú krízu. Bolo potrebné odlíšiť mierny trvalo udržateľný rozvoj od radikálneho trvalo udržateľného rozvoja. Tá radikálna časť je dnes známa ako bezrastová ekonomika.

Na západe sa po roku 2001 tento pojem do verejnej debaty vrátil a čoraz viac ekológov začalo byť otvorenými “odporcami rastu” (objecteurs de croissance po francúzsky). O tejto téme vychádza množstvo kníh aj časopisov a v roku 2006 dokonca vo Francúzsku vznikla aj Strana pre Bezrastovú Ekonomiku. Vo Francúzsku pôsobí aj prvý významný ekonóm, ktorý popularizuje bezrastovú ekonomiku profesor ekonómie Serge Latouche.

 

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt objecteur de croissance

„Rast“, „Produkovať viac“, „Spotrebovať viac“. Slímak symbolizuje bezrastovú ekonomiku.

Bezrastová ekonomika je radikálna v tom, že chce riešiť ekologickú krízu “od základu” (“od koreňa”, radikalis = korene po latinsky), na rozdiel od trvalo udržateľného rozvoja ktorému stačia kozmetické “zelené” zmeny a spolieha sa na pomoc nových a komplexných technologií (napr. „smart cities“).

Ďalšie pojmy ktoré sa teraz používajú podobne ako trvalo udržateľný rozvoj –  zelený kapitalizmus, udržateľný rast, cirkulárna ekonomika, pozitívna ekonómia… –  všetky tieto nespochybňujú systém v ktorom žijeme, len spôsob ako funguje.

To však neznamená že by boli s bezrastovou ekonomikou nezlúčitelné. Pri konkrétnych lokálnych riešeniach sa mierny a radikálny aktivisti často zhodnú. Radikálni sú ale tí, ktorí neustále pripomínajú, že nestačí mať len obnoviteľné zdroje energie, “eko” produkty a elektrické autá, ale že zároveň treba zmenšiť globálnu produkciu a spotrebu, teda žiť skromnejšie a nájsť ekonomický systém ktorý nebude založený na nekonečnom ekonomickom raste.

V roku 2015 sa ako nečakaný odporca rastu prejavil aj pápež František úvahami vo svojej encyklike Laudato Si. Jeho nasledujúce citáty dobre vystihujú podstatné myšlienky bezrastovej ekonomiky:

Kritika technológie:

“Treba uznať, že technické produkty nie sú neutrálne, pretože vytvárajú rámec, ktorý podmieňuje životné štýly, a orientujú spoločenské možnosti v smere záujmov určitých mocenských skupín”

Globálna sociálna spravodlivosť:

“Preto nastal čas v niektorých častiach sveta spomaliť a chrániť zdroje, aby sa podporil zdravý rast v iných častiach.”

Pope Francis

Papež František

Aj keď sa to už čiastočne začína meniť, v politickej sfére slovné spojenie „bezrastová ekonomika“ stále šokuje a pôsobí odstrašujúco. Niektorí kritici bezrastovej ekonomiky sa zbavujú snahy zamyslieť sa a ignorantsky hovoria, že ten postoj nás privedie späť do obdobia sviečok alebo do praveku. Na to by pápež František odpovedal:

“Nikto sa nechce vrátiť do jaskýň, ale je nevyhnutné spomaliť tempo, aby sme sa pozreli na skutočnosť iným spôsobom, zachytili pozitívny a udržateľný pokrok, a zároveň znova objavili hodnoty a veľké ciele zničené megalomanskou bezuzdnosťou.”

V súčasnosti sa preto čoraz viac používa pojem post-growth. Je prezentovateľnejší, a nie až tak odstrašujúci ani pre politikov a mocných. Avšak podľa časti odporcov trvalého rastu, post-growth nemá rovnakú politickú váhu a nenesie víziu potrebnej radikálnej zmeny celého systému ako slovo „décroissance“.

Slovo bezrastová ekonomika – décroissance bolo zavedené, aby nemohlo byť zneužité politikmi a firmami. Nedá sa pri ňom odkloniť význam a robiť greenwashing ako to je pri pojme “trvalo udržateľný rozvoj”.

„Nulový rast je aktivistický slogan s teoretickými dôsledkami
Serge Latouche

Bezrastová ekonomika zarezonovala najviac vo Francúzsku, a väčšina teoretikov, spisovateľov, a aktivistov bezrastovej ekonomiky pochádza z Francúzska. Je pomerne rozšírená vo väčšine západnej Európy, aj keď stále skôr minoritná.

V Južnej Amerike (hlavne Ecuador and Bolivia) sú zasa prítomné filozofie domorodých kmeňov a hnutia Buen Vivir (Dobrý Život) ktoré odmietajú kapitalizmus a súčasný pohľad na rozvoj. Presadzujú plnohodnotný komunitný život v súlade s prírodou a s ľuďmi na základe vlastných starovekých učení.

Hnutie bezrastovej ekonomiky v strednej Európe je zatiaľ tiež malé s malými jadrami v každej krajine. Vincent Leigey, francúzsky aktivista žijúci v Budapešti podporil rozšírenie degrowth-u v Maďarsku. V roku 2016 bola medzinárodná konferencia o Degrowth v Budapešti.

V Česku je “nerůst” viac prítomný hlavne v časopise Sedmá Generáce, u ekonómky Naďi Johanisovej, v mimovladke Limity jsme my a na rôznych facebookových stránkach a skupinách.

Na Slovensku je jediná organizácia ktorá verejne apeluje na zredukovanie materiálnej spotreby Lesoochranárske zoskupenie VLK, aj keď nepomenováva priamo bezrastovú ekonomiku.
Môžeme tiež spomenúť klimatológov Alexandra Ač a Jozefa Pecha zo Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ), ktorí nadvädzujúc na svoje vedecké výsledky, kritizujú nadmerný konzum a nedostatočnosť súčasných “ekologických” riešení (Dennik N 19.03.2019, Kurz “Klimatické Zmeny”).
Okrem toho sa svojou knihou “Prebúdzanie Draka, o zanikaní a znovutvorení komunít a lokálnych vzťahov“ (2014, doplnená reedícia 2019) javí ako veľmi blízky k filozofii bezrastovej ekonomiky Robo Jankovich zo Zaježovskej komunity.

Historicky degrowth vychádza vo svojej filozofii z prastarých smerov a filozofií, ktoré podporovali skromnosť a ekonomiku šťastia ako napriklad kynizmus (Diogenes 412-323 pred.Kr), epikureizmus (Epikur 342-270 pred Kr), taoizmus (Lao-Tseu 5 – 4 storočie pred Kr), a do určitej miery aj budhizmus, kresťanstvo, a iné staré kmeňové indiánske, africké a ázijské učenia.

Dôležité mená kritiky ekonomického rastu, technologií, a rozvoja:

  • Serge Latouche, ekonóm (1940 – ešte žije, FR)
  • Paul Aries, politický vedec (1959 – ešte žije, FR)
  • Jean-Claude Michéa, filozof (1950 – ešte žije, FR)
  • Vandana Shiva, aktivistka (1952 – ešte žije, India)
  • Naďa Johanisová, ekonómka (1956 – ešte žije, ČR)
  • Joan Martinez Alier, ekonóm (1939 – ešte žije, ES)
  • Filka Sekulová, ekonomická vedečka (1979 – ešte žije, Bulharsko)
  • Chems Eddine Chitour, inžinier, profesór termodynamiky (1950 – ešte žije, Alžírsko)
  • Karim Bem Mustapha, výskumník v morskej ekológie (ešte žije, Tunisko)
  • Pierre G. Nakoulima, profesór (ešte žije, Burkina Faso)
  • Gustavo Esteva Figueroa, spisovateľ a aktivista (1936 – ešte žije, Mexiko)
  • Jacques Ellul, sociológ a filozof (1912 -1994, FR)
  • Ivan Illich, anarchista a filozof (1926 -2002, AU)
  • Nicholas Goergescu-Roegen, matematík (1906 – 1994, RO)
  • Bernard Charbonneau, spisovateľ (1910 -1996, FR)
  • Enrico Berlinger, politik, komunista (1922 – 1984, IT)
  • Tiziano Terzani, novinár a spisovateľ (1938 – 2004, IT)
  • Francoise d’Eaubonne, spisovateľka a feministka (1920 -2005, FR)
  • André Gorz, novinár a filozof (1923 – 2007, FR)
  • Murray Bookchin, historik, spisovateľ, filozof (1921 – 2006, USA)
  • Arne Naess, filozof (1912 -2009, NO)
  • Lewis Mumford, historik a sociológ (1895 – 1990, USA)

← Späť do zoznamu člankov