Dôkazy že rast nie je kompatibilný s ochranou prírody

← Späť do zoznamu člankov (bezrast)

Obsah:
-> Čo to znamená oddelenie ?
-> Dochádza vôbec k oddeleniu?
-> Ako pravdepodobné je, že sa oddelenie podarí?
-> Záver

PREČO HOSPODÁRSKY RAST NEMÔŽE BYŤ ZELENÝ

V júli 2019 vydal Európsky úrad pre životné prostredie (European Environmental Bureau, EEB) správu, ktorá prináša dôkazy o tom, že hospodársky rast nie je kompatibilný s princípmi tzv. zeleného rastu, a že rovnako nefunguje ani v súčasnosti populárny koncept cirkulárnej ekonomiky.

Tento článok sumarizuje hlavné zistenia a argumenty. Ak máte pochybnosti, alebo chcete viac údajov a podrobnejších informácii, odporúčame vám naštudovať si celú správu EEB. Všetky v texte uvedené citácie pochádzajú z tejto správy.

Nota bene: v texte často použitý výraz “oddelenie” sa týka oddelenia hospodárskeho rastu od negatívnych tlakov na kvalitu životného prostredia. Inak povedané “oddelenie” vyjadruje kompatibilitu ekonomického rastu s trvalou udržateľnosťou.

„Je možné súčasne si užívať ekonomický rast, aj trvalo udržateľné životné prostredie? Táto otázka je predmetom intenzívnej politickej debaty medzi zástancami zeleného rastu a tými, čo sa prikláňajú k tzv. post-rastovej vízii. Koncept zeleného rastu v poslednom desaťročí jednoznačne dominoval v politickej agende na pôde OSN, EÚ, ako aj v mnohých jednotlivých krajinách, ktoré vychádzajú z predpokladu, že oddelenie negatívnych vplyvov na životné prostredie od hrubého domáceho produktu (HDP) by v budúcnosti mohlo umožniť nekonečný hospodársky rast.”

Takže ako je to v skutočnosti?

Čo to znamená oddelenie ? 

V prvom rade si musíme jasne definovať o čom hovoríme. Nehovoríme o čiastočnom, ale úplnom oddelení, teda o takom oddelení, ktoré je relevantné pre trvalú udržateľnosť.

  • V skutočnosti môže byť oddelenie relatívne. Napríklad podiel emisií CO2 v prepočte k HDP môže klesať, hoci v absolútnych číslach množstvo emisií rastie. Relevantné je teda úplné oddelenie: vyššie HDP spolu s nižšími emisiami.
  • Oddelenie by malo byť posudzované na základe environmentálnych cieľov. Ak rast HDP znamená pokles emisií CO2 o 0,02%, ide síce o celkové oddelenie, ale nie je to postačujúce.
  • Oddelenie by malo zohľadňovať celkový dopad na životné prostredie, a nie iba zdroje vyťažené s cieľom stimulovať rast. Napríklad ak vďaka inovatívnym technológiám produkujeme menej emisií uhlíka, ale zároveň prispievame k strate biodiverzity, nejde o úplné oddelenie.
  • Oddelenie by malo mať globálny, nielen lokálny charakter. Povedať, že krajine sa podarilo oddeliť rast HDP od vplyvov na životné prostredie nie je relevantné, ak táto krajina “exportovala” negatívne environmentálne dopady do inej krajiny.
  • Oddelenie musí byť trvalé, nie dočasné.
  • A na koniec, oddelenie by malo byť sociálne spravodlivé. “Oddelenie v bohatých krajinách musí byť dostatočne veľké, aby sa uvoľnil ekologický priestor potrebný na výrobu a spotrebu v krajinách, v ktorých nie sú zabezpečené ani základné potreby

Ak nie je splnené čo i len jedno z týchto kritérií, oddelenie nemožno považovať za relevantné z hľadiska udržateľnosti.

Dochádza vôbec k oddeleniu? 

Vyberáme priamo zo záverov:

Na základe predloženej analýzy môžeme jednoznačne dospieť k záveru, že neexistujú žiadne empirické dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že došlo k takému oddeleniu, ktoré je v prvej časti správy opísané ako nevyhnutné –  t.j. k úplnému, globálnemu, trvalému a dostatočne rýchlemu a rozsiahlemu oddeleniu environmentálnych tlakov (s ohľadom na zdroje a dopady) od hospodárskeho rastu.

A predsa, hoci úspech stratégie zeleného rastu nikde nevidieť, nedostatok empirickej podpory pre zelený rast nám nedovoľuje hypotézu oddelenia úplne odmietnuť/zavrhnúť

Niektorí sú presvedčení, že so správnymi opatreniami je oddelenie možné. Napríklad vďaka “rozšíreniu geografického pokrytia pre systém obchodovania s emisiami (Stiglitz a kol., 2017) v kombinácii s postupným ukončovaním dotácií pre fosílne palivá (Schwanitz a kol., 2014), nasmerovaním investícii do udržateľnej infraštruktúry (Guivarch a Hallegatte, 2011), a ďalšími politikami podporujúcimi oddelenie (Smith a kol., 2010; UNEP, 2014a).

Ako pravdepodobné je, že sa oddelenie podarí? 

V tejto časti sa budeme zaoberať otázkou, či by pri určitej zmene opatrení a politík zameraných na zelený rast mohlo k oddeleniu naozaj dôjsť. Kvôli nasledujúcim 7 faktorom je to bohužiaľ vedecky veľmi málo pravdepodobné.

1. Rastúce výdavky na energiu

„Všetky dostupné dôkazy poukazujú na zvyšovanie nákladov potrebných na ťažbu zdrojov energie a materiálov. Ak hospodársky rast vyžaduje viac energie a materiálu a čoraz viac energie a materiálu je potrebných aj na samotné získanie energie a materiálu, potom rastúce výdavky na energiu pôsobia ako limit ďalšieho rastu a predstavujú prekážku pre oddelenie. Aby sme mohli tvrdiť, že oddelenie je možné, je nevyhnutné ukázať, ako sa dokážeme vysporiadať so zvyšujúcimi sa marginálnymi nákladmi na ťažbu energie a materiálu. “

2. Efekt odrazu

Zvyšovanie efektívnosti využívania zdrojov je pravdepodobne najbežnejším argumentom používaným na obhajobu oddelenia.“ Každé opatrenie, ktoré reaguje na úspory zdrojov, je však náchylné na tzv. efekt odrazu (známy tiež pod anglickým výrazom „rebound effect“). Ide o jav, keď v dôsledku zavedenia energeticky úsporných technológií paradoxne dochádza k zvýšeniu absolútnej spotreby energie.

Efekt odrazu môže byť priamy. „Napríklad automobil s nižšou spotrebou paliva je používaný častejšie, pri vyššej rýchlosti alebo na dlhšie vzdialenosti. Palivo ušetrené vďaka nižšej spotrebe, sa tak „odrazí“ na väčšom využívaní vozidla. Priame efekty odrazu sa môžu prejaviť aj vo výrobe, keď napríklad prechod na energeticky účinnejšie zariadenie motivuje k dodatočnej produkcii (efekt výstupu).

Efekt môže byť nepriamy. „Napríklad jazdenie na vozidle s nižšou spotrebou (efektívnosť) alebo rozhodnutie používať ho menej často (striedmosť), môžu viesť k úspore peňazí (efekt príjmu), ktoré potom môžu byť minuté na výrobky alebo služby s negatívnym dopadom (napr. dovolenkový výlet lietadlom do vzdialenej destinácie) alebo investované do problematických finančných produktov (napr. súvisiacich s ťažbou fosílnych palív). Čo sa týka výrobcov, zisky vyplývajúce zo zvýšenia produktivity môžu byť znova investované do rozšírenia výrobnej kapacity (efekt opätovného investovania).

A nakoniec, efekt odrazu sa môže prejaviť v rámci celého hospodárstva. Napríklad „autá s nižšou spotrebou posilňujú hegemóniu automobilov na úkor udržateľnejších spôsobov dopravy, ako sú vlaky a bicykle.

Správa poskytuje širokú škálu empirických dôkazov, ktoré dokazujú, že odrazové efekty sú skôr normou ako výnimkou.

3. Odsúvanie problému

„Okrem efektu odrazu treba brať do úvahy aj argument, že snaha o riešenie jedného environmentálneho problému môže viesť k vzniku problémov nových a/alebo zhoršeniu iných, už existujúcich.“

Správa poukazuje, ako tri rôzne zdroje energie (obnoviteľné energie, jadrová energia a zemný plyn), často považované za riešenia zeleného rastu, iba menia podobu environmentálnej záťaže.

Vyvodzuje záver, že:

„[…] postupné riešenia pravdepodobne nevyriešia zložitú systematickú environmentálnu krízu s mnohými vzájomne závislými faktormi. Nahradenie jedného problému, napríklad zmeny klímy, za iný, ako je strata biodiverzity, nemožno považovať za riešenie problému. Aby sme mohli tvrdiť, že oddelenie je možné, je potrebné preukázať, že sa oddelenie jedného druhu tlaku na životné prostredie nepremietne do výrazného zvýšenia iného druhu tlaku.

4. Podceňovaný vplyv služieb

„Takzvaná„ ekonomika služieb“ nesie ťažší biofyzikálny batoh, ako by sa mohlo zdať. V krajinách s najnaliehavejšími požiadavkami na zmiernenie dopadov je sektor služieb už rozvinutý na maximum, bez výhod absolútneho znižovania environmentálnych tlakov. Environmentálna stopa služieb, hoci je nižšia ako v prípade vyrábaných produktov, sa často iba pridáva k ostatným environmentálnym záťažiam, bez toho aby dochádzalo k rozvoju mnohých udržateľných náhrad. Dôvodom je, že ekonomika služieb môže existovať len ako vrchol materiálového hospodárstva, ale nie namiesto neho.

Služby, ako sú reklama alebo finančné produkty, navyše niekedy aktívne podporujú viac znečisťujúce odvetvia výroby, čo vedie k celkovému zvýšeniu tlakov na životné prostredie. Opäť, nie sme proti službám; práve naopak, je nevyhnutné nahradiť pracovné miesta v odvetviach náročných na zdroje pracovnými miestami s vysokým podielom ľudskej práce. Chceme skôr poukázať na to, že priame zníženie produkcie v problémových odvetviach by bolo efektívnejšie než rozvoj aktivít okolo nich, dúfajúc, že ich nejako nahradíme.“

5. Obmedzený potenciál recyklácie

Recyklácia je spoločná stratégia presadzovaná kvôli oddeleniu a často spájaná s myšlienkou obehového hospodárstva.“ Recyklácia má však zásadné limitácie.

Predovšetkým ide o skutočnosť, že recyklácia samotná vyžaduje nové materiály a energiu. „Perpetuum mobile v skutočnosti neexistuje. Hoci v prípade lepšej recyklácie možno očakávať významné prínosy, samotný proces recyklácie vyžaduje energiu a väčšinou aj nové materiály. Tie by v určitom okamihu museli byť opäť recyklované, čo vyžaduje použitie ďalších nových materiálov, a to ad infinitum (Georgescu-Roegen, napr. 1971, s. 132, hovoril o „nekonečnom regrese“). To znamená, že kvôli nevyhnutným prírodným zákonom (v tomto prípade zákon entropie) bude miera technicky realizovateľnej recyklácie vždy nižšia, ako tá teoreticky možná.

„Keďže materiály časom nevyhnutne degradujú (2. zákon entropie), na výrobu rovnakých produktov sa dajú opätovne využiť iba niekoľkokrát, pričom nakoniec musia byť použité na výrobu iných produktov nižšej „kvality“. Inými slovami, skôr či neskôr sa akákoľvek recyklácia nevyhnutne stáva „downcykláciou“. Napríklad plastové fľaše môžu byť recyklované do vlákien používaných na výrobu oblečenia, ale nie späť do plastových fliaš, a nakoniec môžu skončiť v protihlukových stenách pozdĺž diaľnic. Celulózové vlákna papiera vydržia iba 3 až 6 cyklov recyklácie, pričom pri spracovaní je potrebné pridávať nové vlákna. Opätovným recyklovaním sa vlákna postupne skracujú a stávajú príliš krehkými na výrobu nového papiera, takže sú použité na výrobu kartónov, neskôr do izolácií na zateplenie domov a nakoniec ako biopalivo. Rovnako ako v prípade energie, toto opotrebenie materiálov stanovuje absolútne limity toho, nakoľko cirkulárna ekonomika môže byť.“

Okrem technickej neuskutočniteľnosti je 100% recyklácia nereálna aj ekonomicky. Spolu s objemom recyklácie sa totiž zvyšujú aj náklady (viď faktor 1), takže rastúca zložitosť recyklácie sa stáva čistou finančnou stratou.

Navyše, „ako poukázal Grosse (2010), v hospodárstve s rastúcou spotrebou materiálov môže recyklácia iba oddialiť vyčerpanie zdrojov. Ako príklad autor uvádza oceľ, ktorá je najviac recyklovaným materiálom na svete. Pri súčasnej 62% miere recyklácie a s ročným nárastom spotreby o 3,5%, recyklácia iba oddiali vyčerpanie zdrojov o 12 rokov. Ak by sme udržali spotrebu na stabilnej úrovni, aj zvýšenie miery recyklácie na 90% by problém oddialilo iba o ďalších sedem rokov.

Záverom možno konštatovať, že „nekonečne rastúca cirkulárna ekonomika je aritmetickou neuskutočniteľnosťou a je sama osebe protirečením.

6. Nedostatočná a nevhodná technologická zmena

„Technológia nie je všeliekom. […] dôvody na pochybnosti ohľadom potenciálu technologických zmien podporujúcich ten typ oddelenia, ktorý sme opísali ako potrebný, sú početné a závažné.

Po prvé, mnoho technológií, ktoré mohli aspoň čiastočne odstrániť prepojenie medzi HDP a tlakmi na životné prostredie, je tu už niekoľko desaťročí a iba s minimálnymi účinkami.

Čo je dôležitejšie, nie všetky inovácie smerujú k väčšej ekologickej udržateľnosti. V kapitalistickom a na rast orientovanom hospodárstve je inovácia väčšinou silne závislá od možnosti generovania zisku, a preto je sčasti zameraná na tento cieľ. V tomto kontexte môže väčšina inovácií prispieť k rastu HDP a iba niektoré z nich by mohli pomôcť zmierniť environmentálne tlaky.

Budúce technologické zmeny môžu priniesť nejaké ďalšie zlepšenia, pokiaľ nebudú eliminované odrazovými efektmi (viď faktor 2) a pokiaľ nebudú mať za následok presunutie problémov (viď faktor 3).

Minulé aj súčasné tempo technologického vývoja je jednoznačne v rozpore s naliehavými a radikálnymi zmenami, ktoré si vyžaduje environmentálna kríza. Klesajúca miera zlepšenia (viď faktor 1) však dáva len málo dôvodov na optimizmus ohľadom budúcnosti.“

7. Presúvanie nákladov

„Existujú silné teoretické dôvody domnievať sa, že tých málo oslavovaných prípadov lokálneho oddelenia (ktoré zostávajú výnimkou) je väčšinou len presunutím environmentálnych tlakov niekde inde,“ z bohatších regiónov do tých chudobnejších.

„Ak je to tak, potom to znamená, že ekologickú udržateľnosť možno dosiahnuť iba obmedzením produkcie znečisťujúcich látok. Tento dôvod je pravdepodobne najproblematickejší zo všetkých. Pokiaľ budú jednotlivci, firmy a národy naďalej súťažiť o náklady, budú existovať pohnútky zametať ekologické náklady pod koberec, pričom zmiernenie environmentálnej stopy zostane iba štatistickým trikom. “

ZÁVER

„Každý [z týchto faktorov] sám osebe spochybňuje možnosť oddelenia a tým aj uskutočniteľnosť „zeleného rastu“. Vzhľadom na to sa zdá, že hypotéza oddelenia je výrazne naštrbená, ak nie jednoznačne nereálna. Je preto naliehavé vyvodiť dôsledky ohľadom tvorby politík a v súlade s princípom predbežnej opatrnosti upustiť od sústavnej snahy o dosiahnutie hospodárskeho rastu v krajinách s vysokou spotrebou, obzvlášť v EÚ. Vzhľadom na uvedené argumenty leží dôkazné bremeno na strane obhajcov oddelenia. Bez adekvátnych a presvedčivých dôkazov proti každému z hore zmienených argumentov ostáva koncepcia oddelenia otázkou púhej viery s nízkou relevanciou pre tvorbu politík. “

„Problémom je, že aj keby sa podarilo jednoznačne dokázať, že oddelenie nie je možné, nejaký čas bude trvať, kým sa podarí preukázať to k spokojnosti jeho zástancov. Ako tvrdia Fletcher a Rammel (2017), oddelenie funguje ako rozptyľujúca fantázia, ktorá opodstatňuje (čoraz viac) deštruktívnu cestu s prísľubom úspechu a zároveň aj s dôkazom o neuskutočniteľnosti odsunutým do budúcnosti. Ak ale k oddeleniu nedôjde, prírodné zdroje sa vyčerpajú a ekosystémy sa zrútia. V tomto zmysle nie je oddelenie príležitosťou, ale hrozbou.

A nakoniec, dokiaľ skutočne nedôjde k oddeleniu HDP od tlakov na životné prostredie, akékoľvek ďalšie zvýšenie výroby bude vyžadovať väčšie úsilie potrebné na zníženie využívania zdrojov a intenzity dopadov, ktoré by zabránilo konfliktom o zdroje a ekologickej katastrofe. V tomto ohľade má snaha o zníženie dopadov popri hospodárskom raste asi tak malý zmysel ako pokus o brzdenie počas zrýchľovania pred prekážkou.

Produkcia a spotreba s najmenším vplyvom na životné prostredie je taká, ktorá neexistuje. Program OSN pre životné prostredie (UNEP) v jednej zo svojich správ o oddelení (2014a, s. 48) venuje celú stranu opisu všetkých možných opatrení  na zlepšenie palivovej úspornosti nákladných vozidiel; od celostrešných deflektorov, zošikmených kapôt a aerodynamických nárazníkov až po zakrivené čelné sklá. Medzi možnosti, ktoré spomenuté neboli, patrí jednoduché zníženie rýchlosti nákladných vozidiel, nahradenie nákladných kamiónov železničnou prepravou alebo, čo je ešte účinnejšie, celkové zníženie potreby prepravy nákladu obnovením lokálnej výroby a spotreby. Skutočnosť, že takéto riešenia “zdravého rozumu“ nie sú  zohľadnené ani v súhrnnej správe zameranej na politické možnosti, je veľavravným dôkazom toho, ako dominantné sa stalo jednorozmerné zdôrazňovanie ekologickej efektívnosti.

Na rozdiel od vozidiel na vodíkový pohon, celoregionálnych inteligentných sietí a dobre fungujúcich trhov s CO2, nie je zníženie výroby a spotreby abstraktným pojmom. V posledných dvoch desaťročiach sa hnutia na globálnom severe (napr. Transition, bezrast, eko-dediny, pomalé mestá, sociálne a solidárne hospodárstvo, hospodárstvo pre spoločné blaho) začali organizovať okolo konceptu „dostatočnosti“, ktorá by mohla inšpirovať prierezový prístup v oblasti tvorby politík. Tieto hnutia deklarujú, že „viac“ nie vždy znamená „lepšie“ a že vo svete negatívne ovplyvnenom klimatickou zmenou môže „dosť“ znamenať „mnoho“. Podľa mnohých týchto iniciatív nie je voľba dostatočnosti voľbou obety, nezamestnanosti, rastúcej nerovnosti, chudoby a klesajúcich sociálnych výdavkov štátu. Namiesto toho je to voľba spravodlivého hospodárstva v medziach ekologickej únosnosti biosféry alebo, ako to nazval 7. environmentálny akčný program EÚ, „dobrý život v rámci ekologických limitov planéty“. Po vypočutí týchto alternatívnych možností by sme mali úplne zmeniť rámec diskusie: to, čo musíme oddeliť, nie je hospodársky rast od environmentálnych tlakov, ale prosperitu a „dobrý život“ od hospodárskeho rastu.

Táto práca zdôrazňuje potrebu nových koncepčných opatrení a nástrojov na informovanie pri tvorbe politík v oblasti životného prostredia. Z tohto hľadiska sa zdá byť naliehavé, aby tvorcovia politík venovali väčšiu pozornosť a podporu už existujúcej rozmanitosti alternatív zeleného rastu. Čerpanie poznatkov z rôznorodých iniciatív a ľudí, ktorí sa podieľajú na tvorbe a prijímaní alternatívnych spôsobov života, je sľubným spôsobom riešenia toho, čo vnímame ako krízu politickej predstavivosti. Na úspechu tejto iniciatívy skutočne záleží, pretože v stávke nie je nič menej ako budúcnosť našich detí a vnúčat, ak nie priamo ľudská civilizácia ako taká.”