Úvod: Pribeh pojmu

← Späť do zoznamu člankov

Pojem “bezrastová ekonomika” vznikol v 70-tych rokoch dvadsiateho storočia, spolu s prvými hnutiami politickej ekológie. Vtedy si svet začal uvedomovať vedľajšie efekty technologického pokroku a limity ekonomického rastu. V roku 1972 vyšla správa Denisa Meadowsa The Limits of Growth (Limity rastu), ktorá mala výbušný vplyv na svetovú akademickú a politickú sféru a výrazne posilnila vznik prvých občianskych ekologických hnutí. Práve v nadväznosti na spomínanú správu André Gorz, francúzsky novinár a filozof, prvýkrát použil termín “bezrastová ekonomika” (décroissance) v súvislosti s potrebou zredukovania konzumu.

Verzie Limity Rastu z roka 1972

Pojem sa dostal do povedomia po roku 1979 vo Francúzsku knihou matematika a ekonóma Nicholasa Goergescu-Roegena “Nulový rast. Entropia – Ekológia – Ekonómia” (pôvodný názov v angličtine The Entropy Law and the Economic Process, 1971). Toto dielo je dodnes základom pre stúpencov bezrastovej ekonomiky. Hlavné posolstvo znie: Neobmedzený rast v obmedzenom svete nie je možný. Biosféra má určité limity a akýkolvek trvalý rast ohrozuje ekologickú rovnováhu Zeme, lebo narúša zákony fyziky, hlavne zákony termodynamiky.

Nicholas Georgescu-Roegen

Väčšina pôvodných ekologických hnutí v západnej Európe aj vo vtedajších “komunistických” krajinách, bola rozhodne kritická voči produktivizmu, ťažbe, takzvanému pokroku a ekonomickému rastu. Kapitalizmus ani komunizmus neboli kompatibilné s ochranou prírody. Prof. Ing. Koloman Slivka, riaditeľ Ústavu marxizmu-leninizmu SVŠT (dnes STU), napísal v roku 1974 v Projekte – Revue Slovenskej Architektúry:

Niektorí teoretici navrhujú zahamovať vývin (teoria nulového rastu). Ale tento variant nie je prijateľný ani pre kapitalistický systém, lebo je v rozpore s jeho podstatou (reprodukcia, nadhodnota, zisk), ani pre socializmus, lebo je nedialektický, anti-prírodný, utopistický až naivný.

V bývalých “komunistických krajinách” bol boj za ochranu prírody spôsobom ako sa nepriamo postaviť proti režimu. Po zvrhnutí socialistického režimu zanikol do veľkej miery aj aktivizmus za ochranu prírody (Nature Protest, The End of Ecology in Slovakia od Edwarda Snajdra).

Keďže nulový rast nebol prijateľný pre nikoho, ale ekologické problémy sa stále akumulovali, bolo potrebné najsť iné riešenie vo forme “korekcie vývoja” pre kapitalizmus a “dialektického prístupu” pre komunizmus (Prof. Ing. Koloman Slivka).

V roku 1987 v tzv. Brundtlandskej správe (Brundtland Commission) vznikol nový pojem, ktorý sa stal populárnym v roku 1992 počas Svetového Summitu v Riu: trvalo udržateľný rozvoj. Nový koncept bol skôr zástancom zmeny spôsobu ekonomického rastu než systémových zmien. Ochranu prírody a kapitalistickú ekonomiku považuje za kompatibilné.

Pojem trvalo udržateľný rozvoj sa odvtedy rozšíril po celom svete, keďže bol akceptovateľnejší pre politikov a silných ekonomických hráčov. Podľa neho je problém iba technický a treba len nájsť spôsob, ako rásť zelenšie. Radikálna kritika proti kapitalizmu a ekonomickému rastu ustúpila.

Po rokoch 1985 – 1990 pojem bezrastová ekonomika takmer úplne zmizol z environmentálnej debaty, aj keď kritika proti rastu a pokroku potichu pokračovala. Vymizol aj v bývalých “komunistických” krajinách, ktoré po “páde komunizmu” začali nasledovať model západných krajín.

Trvalo udržateľný rozvoj sa stal tak známym a rozšíreným pojmom, že začal zahŕňať aj radikálny politický environmentalizmus (ten pôvodný). Aby bol rozdiel vo významoch týchto pojmov uvedený na pravú mieru, francúzski spisovatelia a aktivisti Bruno Clémentin a Vincent Cheynet v roku 2001 pojem bezrastová ekonomika zaviedli znova. Vtedy začínalo byť čoraz jasnejšie, že trvalo udržateľný rozvoj nie je dostatočnou odpoveďou na ekologickú krízu. Bolo potrebné odlíšiť mierny trvalo udržateľný rozvoj od radikálneho trvalo udržateľného rozvoja. Tá radikálna časť je dnes známa ako bezrastová ekonomika.

Na západe sa po roku 2001 tento pojem do verejnej debaty vrátil a z čoraz viac environmentalistov sa stávali otvorení “odporcovia rastu” (objecteurs de croissance po francúzsky). O tejto téme vychádza množstvo kníh aj časopisov a v roku 2006 dokonca vo Francúzsku vznikla aj Strana pre Bezrastovú Ekonomiku. Vo Francúzsku pôsobí aj prvý významný ekonóm, ktorý popularizuje bezrastovú ekonomiku – profesor ekonómie Serge Latouche.

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt objecteur de croissance

„Rast“, „Produkovať viac“, „Spotrebovať viac“. Slimák symbolizuje bezrastovú ekonomiku.

Bezrastová ekonomika je radikálna v tom, že chce riešiť ekologickú krízu “od základu” (“od koreňa”, radikalis = korene po latinsky), na rozdiel od trvalo udržateľného rozvoja, ktorému stačia kozmetické “zelené” zmeny a spolieha sa na pomoc nových a komplexných technologií (napr. „smart cities“).

Ďalšie pojmy, ktoré sa teraz používajú podobne ako trvalo udržateľný rozvoj sú napr. zelený kapitalizmus, udržateľný rast, cirkulárna ekonomika, pozitívna ekonómia… –  všetky tieto pojmy nespochybňujú systém v ktorom žijeme, len spôsob, ako funguje.

To však neznamená, že by boli s bezrastovou ekonomikou nezlúčitelné. Pri konkrétnych lokálnych riešeniach sa mierny a radikálny aktivisti často zhodnú. Radikálni sú ale tí, ktorí neustále pripomínajú, že nestačí mať len obnoviteľné zdroje energie, “eko” produkty a elektrické autá, ale že zároveň treba znížiť globálnu produkciu a spotrebu, teda žiť skromnejšie a nájsť ekonomický systém, ktorý nebude založený na nekonečnom ekonomickom raste.

V roku 2015 sa ako nečakaný odporca rastu prejavil aj pápež František úvahami vo svojej encyklike Laudato Si. Jeho nasledujúce citáty dobre vystihujú podstatné myšlienky bezrastovej ekonomiky:

Kritika technológie:

“Treba uznať, že technické produkty nie sú neutrálne, pretože vytvárajú rámec, ktorý podmieňuje životné štýly, a orientujú spoločenské možnosti v smere záujmov určitých mocenských skupín.”

Globálna spravodlivosť:

“Preto nastal čas v niektorých častiach sveta spomaliť a chrániť zdroje, aby sa podporil zdravý rast v iných častiach.”

Pope Francis

Papež František

Aj keď sa to už čiastočne začína meniť, v politickej sfére slovné spojenie „bezrastová ekonomika“ stále šokuje a pôsobí odstrašujúco. Niektorí kritici bezrastovej ekonomiky sa zbavujú snahy zamyslieť sa a ignorantsky hovoria, že takýtopostoj nás privedie späť do obdobia sviečok alebo do praveku. Na to by pápež František odpovedal:

“Nikto sa nechce vrátiť do jaskýň, ale je nevyhnutné spomaliť tempo, aby sme sa pozreli na skutočnosť iným spôsobom, zachytili pozitívny a udržateľný pokrok, a zároveň znova objavili hodnoty a veľké ciele zničené megalomanskou bezuzdnosťou.”

V súčasnosti sa preto čoraz viac používa pojem post-growth. Je prezentovateľnejší a nie až tak odstrašujúci ani pre politikov a mocných. Avšak podľa časti odporcov trvalého rastu, post-growth nemá rovnakú politickú váhu a nenesie víziu potrebnej radikálnej zmeny celého systému ako slovo „décroissance“.

Slovo bezrastová ekonomika – décroissance bolo zavedené preto, aby nemohlo byť zneužité politikmi a firmami. Nedá sa pri ňom odkloniť význam a robiť greenwashing ako pri pojme “trvalo udržateľný rozvoj”.

„Nulový rast je aktivistický slogan s teoretickými dôsledkami

Serge Latouche

Bezrastová ekonomika zarezonovala najviac vo Francúzsku, a väčšina teoretikov, spisovateľov a aktivistov bezrastovej ekonomiky pochádza z Francúzska. Je pomerne rozšírená vo väčšine západnej Európy, aj keď stále skôr minoritná.

V Južnej Amerike (hlavne Ecuador and Bolivia) sú zasa prítomné filozofie domorodých kmeňov a hnutia Buen Vivir (Dobrý Život), ktoré odmietajú kapitalizmus a súčasný pohľad na rozvoj. Presadzujú plnohodnotný komunitný život v súlade s prírodou a s ľuďmi na základe vlastných starovekých učení.

Hnutie bezrastovej ekonomiky v strednej Európe je zatiaľ tiež malé s malými jadrami v každej krajine. Vincent Leigey, francúzsky aktivista žijúci v Budapešti, podporil rozšírenie degrowth-u v Maďarsku. V roku 2016 bola medzinárodná konferencia o Degrowth v Budapešti.

V Česku je “nerůst” viac prítomný hlavne v časopise Sedmá Generace, u ekonómky Nadi Johanisovej, v mimovládke Limity jsme my a na rôznych facebookovýchstránkach a skupinách.

Na Slovensku je jediná organizácia ktorá verejne apeluje na zredukovanie materiálnej spotreby Lesoochranárske zoskupenie VLK, aj keď nepomenúva bezrastovú ekonomiku, ale skôr hlbinnú ekológiu.

Môžeme spomenúť klimatológov Alexandra Ača a Jozefa Pecha zo Slovenského hydrometeorologického ústavu (SHMÚ), ktorí nadvädzujúc na svoje vedecké výsledky kritizujú nadmerný konzum a nedostatočnosť súčasných “ekologických” riešení (Denník N 19.03.2019, Kurz “Klimatické Zmeny”). Tomáš Profant, výskumník pražského Ústavu medzinárodných vzťahov, alebo Richard Sťahel, riaditeľ filozofického ústavu SAV, sa tiež vyjadrili za radikálnu ochranu prírody a za zmenu systému na rozdiel od „oficiálneho“ postoja, ktorý sa sústreďuje skôr na zmenu zvykov jednotlivcov. Okrem toho sa svojou knihou “Prebúdzanie Draka, o zanikaní a znovutvorení komunít a lokálnych vzťahov“ (2014, doplnená reedícia 2019) javí ako zástanca bezrastovej ekonomiky Robo Jankovich zo Zaježovskej komunity.

Historicky vychádza  bezrast vo svojej filozofii z prastarých smerov a filozofií, ktoré podporovali skromnosť a ekonomiku šťastia, ako napriklad kynizmus (Diogenes 412-323 pred. n. l.), epikureizmus (Epikur 342-270 pred Kr), taoizmus (Lao-c’ 5. až 4. storočie pred n. l.), a do určitej miery aj budhizmus, kresťanstvo a iné staré kmeňové indiánske, africké a ázijské učenia.

Dôležité mená kritiky ekonomického rastu, technologií a rozvoja:

  • Serge Latouche, ekonóm (1940, Francúzsko)
  • Paul Aries, politický vedec (1959, Francúzsko)
  • Jean-Claude Michéa, filozof (1950, Francúzsko)
  • Vandana Shiva, aktivistka (1952, India)
  • Naďa Johanisová, ekonómka (1956, Česká Rrepublika)
  • Joan Martinez Alier, ekonóm (1939, Španielsko)
  • Filka Sekulová, ekonomická vedkyňa(1979, Bulharsko)
  • Chems Eddine Chitour, inžinier, profesor termodynamiky (1950, Alžírsko)
  • Karim Ben Mustapha, výskumník v morskej ekológii (Tunisko)
  • Pierre G. Nakoulima, profesor (Burkina Faso)
  • Gustavo Esteva Figueroa, spisovateľ a aktivista (1936, Mexiko)
  • Jacques Ellul, sociológ a filozof (1912 – 1994, Francúzsko)
  • Ivan Illich, anarchista, kňaz a filozof (1926 – 2002, Rakusko)
  • Ernst Friedrich Schumacher, ekonóm (1911 – 1977, Nemecko/Anglicko)
  • Nicholas Goergescu-Roegen, matematik a ekonóm (1906 – 1994, Rumunsko)
  • Bernard Charbonneau, spisovateľ (1910 – 1996, Francúzsko)
  • Enrico Berlinger, politik, komunista (1922 – 1984, Taliansko)
  • Tiziano Terzani, novinár a spisovateľ (1938 – 2004, Taliansko)
  • Francoise d’Eaubonne, spisovateľka a feministka (1920 – 2005, Francúzsko)
  • André Gorz, novinár a filozof (1923 – 2007, Francúzsko)
  • Murray Bookchin, historik, spisovateľ, filozof (1921 – 2006, Spojené Štáty Americké)
  • Arne Naess, filozof (1912 – 2009, Norsko)
  • Lewis Mumford, historik a sociológ (1895 – 1990, Spojené Štáty Americké)

Posledná aktualizácia: 16.01.2020

← Späť do zoznamu člankov