Energia, spravodlivosť a demokracia

← Späť do zoznamu člankov (bezrast)

Jadrová elektráreň v Mochovciach. Zdroj: flickr

Energia je ústrednou v každej spoločnosti. Určuje úroveň materiálneho pohodlia, z ktorého môžu jej občania mať úžitok.

Ekonómovia hlavného prúdu zvyčajne usudzujú, že čím vyšší je energetický vstup, tým lepšie sa bude spoločnosť cítiť. Podľa nich môže byť energetická kríza vyriešená jednoducho náhradou starých špinavých zdrojov energie (ropa , plyn, uhlie, niekedy tiež jadrová energia) novými čistými zdrojmi (obnoviteľnými). A celkové množstvo  využívanej energie musí vždy stúpať, aby uspokojilo rast ekonomiky a priemyslu.

V každej oblasti prírodných vied by bolo takéto nastavenie považované za choré. Ak by bunka v tele pokračovala v raste, znamenalo by to rakovinu. Ak by stromy donekonečna rástli vo výške, rýchlo by spadli. Prirodzený proces každého organizmu vždy dosiahne štádium zrelosti, kedy sa rast zastaví a začne sa stabilita alebo optimum. Tento bod môžeme tiež nazvať dospelosťou. Podľa zákonov termodynamiky vieme, že nekonečný rast na našej fyzicky obmedzenej planéte nie je možný. (Nicholas Goergescu-Roegen, The Entropy Law and the Economic Process, 1971).

To čo platí pre ekológiu, by ale mohlo platiť aj pre spoločnosť ako takú. Ako uvidíme, nevyhnutnosť bezrastu je tiež otázkou sociálnej spravodlivosti a rovnosti.

Nie je teda čas uvažovať nad dospelosťou našich moderných spoločností? Ako a kde teda napravíme limity rastu?

V 70. rokoch 20. storočia Ivan Illich (1926 – 2002), priekopník politickej ekológie túto otázku dôsledne študoval a nasledujúci text vychádza z jeho kníh “Nástroje spoločenského súžitia” (Tools for Conviviality, 1973) a “Energia a spravodlivosť” (Energy and Equity, 1974) (k dispozícii po anglicky v Bystre).

Ivan Illich. Zdroj: wikipedia

Poznamenal, že “za istým bodom, viac energie znamená menej spravodlivosti” v spoločnosti.

V roku 1974 nás varoval:

“Energetické politiky prijaté počas tohto desaťročia ovplyvnia rozsah slobody a charakter sociálnych vzťahov, ktoré spoločnosť bude môcť využívať do roku 2000.  Nízkoenergetická politika povoľuje široký výber životných štýlov, či kultúr. Na druhej strane, ak sa spoločnosť rozhodne pre vysokú spotrebu energie, jej sociálne vzťahy budú diktované technokraciou a budú rovnako degradované bez ohľadu na to, či budú označené ako kapitalistické alebo socialistické.”

O 45 rokov neskôr sa zdá, že veľmi dobre predpovedal vývoj našej kapitalistickej spoločnosti. Aj socialistické krajiny realizovali projekty ťažkého priemyslu zamerané na zvyšovanie výroby energie.

Napríklad na Slovensku to bol projekt Vodného diela Gabčíkovo a jadrová elektráreň v Mochovciach, proti ktorým koncom 80. a začiatkom 90. rokov minulého storočia tvrdo bojovali ochranári. Po páde komunizmu označila Slovenská vláda tieto energetické projekty na záležitosť slovenskej identity, aby si zabezpečila súhlas obyvateľov, a aby sa prispôsobila potrebám novozavedeného kapitalizmu. (Edward Snajdr, Koniec ekológie na Slovensku, 2008).

Vodné dielo Gabčíkovo. Zdroj: wikipedia

Prečo ide zvyšovanie spotreby energie na úkor rovnosti?

  • Komplikuje systém do takej miery, že na svoje riadenie vyžaduje technokraciu. To vytvára hierarchiu pri prijímaní rozhodnutí, v rámci ktorej sú experti a technokrati tými, ktorí sú pri moci. Obyčajní ľudia preto prichádzajú o svoje právo ovplyvňovať energetickú politiku a dochádza k vytvoreniu nedemokratického stavu. Obyčajní ľudia sa zároveň stávajú závislí od zdrojov energie, ktoré už viac nemajú vo vlastných rukách.
  • Množstvo spotrebovanej energie sa stáva záležitosťou spoločenského postavenia. „Dochádza k oddeľovaniu sociálnych skupín podľa stupňa privilégií, čím sa prehlbujú nerovnosti, ktoré boli pred tým nepredstaviteľné“. Využívanie veľkého množstva energie umožňuje väčšiu hierarchizáciu spoločenského postavenia, v rámci ktorej je ten, čo spotrebúva viac energie, na vrchole spoločenského rebríčka. Napríklad podnikatelia a politici, ktorí lietajú niekoľkokrát do roka, najbohatší ľudia, ktorí vlastnia niekoľko áut, väčšie domy, trávia čas v luxusných baroch, hoteloch, atď. a na dovolenkách vo vzdialených krajinách.
  • Infraštruktúra na zabezpečenie vstupu tejto energie mení fyzické a sociálne prostredie. Tí, ktorí si nemôžu dovoliť platiť za používanie tejto infraštruktúry alebo sa rozhodnú nezmeniť svoj životný štýl, sú segregovaní. Väčšina ľudí trpí v dôsledku degradácie životného prostredia a zničených sociálnych vzťahov. To vytvára všeobecný pocit frustrácie a nevraživosti voči najzabezpečenejším členom spoločnosti.

Ivan Illich ako príklad uvádza dopravu. Rozlišuje medzi presunom na vlastný pohon a motorizovanou dopravou.

„Doprava je produktom priemyslu, ktorého zákazníkmi sú cestujúci. Presun je nezávislá aktivita (pohyb pomocou svalovej energie). Schopnosť presúvať sa je pre človeka prirodzená a viac-menej rovnomerne distribuovaná medzi zdravými ľuďmi rovnakého veku“.

Illich odsudzuje „radikálnu monopolizáciu“ dopravy, ktorá nanovo definuje základné potreby obyvateľov. Kvôli uspokojeniu dopytu po rýchlosti zo strany najbohatšej časti spoločnosti dochádza k zvýšeniu minimálnej rýchlosti potrebnej na zabezpečenie základných potrieb všetkých ostatných. Veľká časť populácie preto stráca autonómiu a je nútená využívať produkty priemyslu.

Výsledkom je, že „cestujúci, ktorý súhlasí so životom vo svete monopolizovanom dopravou sa stáva vyčerpaným, preťaženým konzumentom vzdialeností, ktorých dĺžku a tvar on sám viac nemôže ovplyvniť“.

Vysoká rýchlosť, bez ohľadu na dopravný prostriedok, je rozhodujúcim faktorom, ktorý spôsobuje, že doprava má na spoločnosť zhubný vplyv a stáva sa nástrojom sociálneho vykorisťovania.

Výstavba cesty na úkor miestnej komunity, Gaungxi, Čína. Zdroj: flickr

„Nad kritickou povolenou rýchlosťou nikto nemôže ušetriť čas bez toho, aby oň ukrátil niekoho iného. Motorizované dopravné prostriedky vytvárajú odľahlosť, ktorú len oni sami dokážu skrátiť. Vytvárajú vzdialenosť pre všetkých a zmenšujú ju len pre niektorých. Nová prašná cesta vedúca cez divočinu možno priblíži mesto na dohľad, ale nie na dosah pre väčšinu malých brazílskych farmárov. Nová rýchlostná cesta rozšíri Chicago, ale odsaje motorizovaných obyvateľov z centra mesta, ktoré sa premení na geto.“

Rovnaká logika sa vzťahuje aj pre energeticky náročné odvetvia priemyslu. Ak napríklad človeka pripravíte o možnosť využívať mobilný telefón a Internet, zistíte, že má problém uspokojiť základné potreby medziľudských vzťahov. Rozvoj agropriemyslu oberá komunity o pôdu a možnosť dopestovať si svoje vlastné jedlo.

Takže kde je hranica?

Podľa Illicha by hranicou mali byť  „rozmery ľudského tela, spoločenské rytmy a životný priestor“.

V prípade dopravy zastáva názor, že limit môže byť stanovený na približne 25 km za hodinu, teda zhruba rýchlosť bicykla.

Skutočná voľba medzi praktickými politikami a žiaducimi sociálnymi väzbami je možná iba vtedy, keď je rýchlosť obmedzená. Participatívna demokracia vyžaduje nízkoenergetické technológie. Medzi slobodnými ľuďmi majú prínosné sociálne vzťahy rýchlosť bicykla, nie viac“.

Tisíce ľudí sa zúčastnili cyklistického protestu s názvom Critical Mass (Kritické množstvo) v San Franciscu, 2005. Zdroj: wikipedia

Na rozdiel od motorizovaných dopravných prostriedkov, bicykle sú cenovo ľahko dostupné a nekladú „neprimerané nároky na čas, energiu alebo priestor iných ľudí“.

Na úrovni spoločnosti Illich zastáva názor, že energetická kríza nemôže byť prekonaná väčším prísunom energie. „Môže byť iba rozpustená spolu s ilúziou, že blaho človeka závisí od množstva energetických otrokov (strojov), ktoré má k dispozícii.“

Illich vyzýva na opačne smerovaný výskum, ktorý by stanovil hranicu, za ktorou už energia korumpuje a k tomu, aby sa komunity aktívne zapájali do politických procesov.

“Každá spoločnosť musí určiť úroveň nerovnosti, deštrukcie a operačného podmieňovania, ktoré sú jej členovia ochotní akceptovať výmenou za uspokojenie vyplývajúce z náklonnosti k výkonným zariadeniam a zo zapájania sa do rituálov riadených profesionálmi, ktorí kontrolujú ich prevádzku.

Tisíce ľudí navštívili autosalón v Ženeve, 2009. Zdroj: flickr
Príklad takého “rituálu”.

Illich však varuje, aby sme sa pri stanovovaní týchto limitov nespoliehali na expertov alebo špecialistov, keďže ich odbornosť je pôvodne formovaná tak, aby slúžili rozpínaniu sa a zvyšovaniu efektivity priemyslu. Domnieva sa, že takýto výskum by ohrozil „základy na ktorých je vybudovaná základná kostra každej priemyselnej spoločnosti“.

„Jednoduchosť ohrozuje odborníkov, ktorí údajne rozumejú iba tomu prečo prímestský vlak ide o 8:15 a 8:41 a prečo musí byť lepšie použiť palivo s určitými prísadami.“

Illich sa domnieva, že rešpekt prisudzovaný odborníkom a špecialistom sa môže zmeniť na slepú poslušnosť občanov a zrieknutie sa ich vlastných politických právomocí.

Faktom je, že radikálna miera monopolizácia priemyslu už zďaleka presahuje obyčajnú komerčnú a politickú kontrolu. Priemysel tiež mení hodnoty a predstavy samotného užívateľa-spotrebiteľa.

„Tradičné vnímanie priestoru a času, ako aj osobná rýchlosť cestujúceho bola vplyvom priemyslu deformovaná. Cestujúci stratil moc definovať sám seba mimo roly pasažiera. Závislý na tom, že je prevážaný, stratil kontrolu nad fyzickou, spoločenskou a psychickou silou, ktorá  sídli v ľudských nohách […]. Je presvedčený, že úroveň demokratického procesu koreluje so výkonom dopravných a komunikačných systémov. Stratil vieru v politickú moc nôh a jazyka. Výsledkom je, že nepožaduje viac slobody ako občan, ale lepšie služby ako klient.“

Spravodlivá, demokratická a technologicky efektívna spoločnosť preto musí byť pomalá, nízko-technologická a nízkoenergetická.

Je nevyhnutné, aby si ľudia uvedomili, že zrýchlenie, ktorého sa dožadujú je odsúdené na neúspech a jeho výsledkom bude ďalší pokles slobody, spravodlivosti, voľného času a autonómie.“